Život v mieri

Na jednej strane zbombardovanéškoly, nemocnice,... Na tej druhej moderné mrakodrapy siahajúce aždo nebies. Tam počuťplačdetí, no i dospelých, ozývajúci sa sa pomedzi ruiny, prenikajúci rinčaním zbraní. Vojaci sú tam všade. Tam je to normálne. Tanky tam parkujú tak, ako to vidíme pred našimi obydliami. Tu však parkujú naše autá. Tam saľudia boja výjsťna ulicu. Tu máme voľnosť, môžeme si hocikedy nakúpiť, sadnúťna kávu s priateľmi, poprechádzaťsa. Samozrejmosť? Nie tak úplne.
Každý z nás chce mier. Toto slovo sačoraz viac skloňuje tak u nás na maličkom Slovensku, ako aj v celej Európe, no i vo svete. Deňčo deňmieru ubúda a nahrádza ho nenávisť, vojny a smrť. Prečo je tomu tak? Nie sme snáďvšetciľudia?
Od malička sa učíme, aké je dôležitéžiťv mieri so svojím okolím. Vtĺkajú nám do hlavy, aká sme civilizovaná spoločnosť. Aká je však pravda?
Udalosti posledných mesiacov nás skôr presviedčajú o opaku. Teroristické útoky, stovky mŕtvych, nenávisťk migrantom, stavanie plotov, vojna v Sýrií. Nestačí toto všetko na to, aby sme si uvedomili,že sa rútime do záhuby?Že od mieru sme prešli ažk tomu,že sa sami ničíme?Že toto mier neznamená? Koľkoľudí musí ešte umrieť, aby sme si všimli,že toto nie je tá cesta? Nás, Slovákov sa to zatiaľpriamo netýka. Existujú však miliónyľudí, túžiacich po tom,čo je pre nás samozrejmosť. Túžiacich po mieri, pokojnomživote bez toho, aby každý deňvstávali s obavami. S obavami o svoj holýživot, no i oživot svojich najbližších.
Tam mier nepoznajú. Tam chýba. Tu si ho nevážime. Tu nám naňom nezáleží. Tu ho berieme ako samozrejmosť. Tam by dali všetko za 24 hodínživota bez strachu. My strach nepoznáme ,žijeme bezstarostnýživot, i keďmnohokrát si myslíme,že sme to práve my, ktorí máme tie najvážnejšie problémy.
Mášvodu? Mášjedlo? Mášstrechu nad hlavou? Mášrodinu? Gratulujem! Aj tyžiješv mieri.
Keďsačlovek zamyslí nad situáciou, ktorá sa neúprosne zhoršuje, vidí v televízií alebo na internete tváre utrápených matiek s deťmi, utekajúcimi pred vojnou, vidí spúšť, ktorú za sebou tieto vojny zanechajú,...ažvtedy si uvedomí, aký je vlastne bohatý. Prečo sa o toto bohatstvo nechceme deliť? Nechceme pomáhať? Pomaháťsi navzájom nás učia aj morálne pravidlá jestvujúce tak dlho, akoľudstvo samotné. Veďpredsa kto iný nám pomôže? Kde ažzájdeme bez pomoci, lásky a mieru? Budeme sa snáďzabíjaťmedzi sebou? Je len na tebe akoďaleko zájde situácia dnešných dní. Užsi to určite počul tisíckrát- zmena sa začína práve od TEBA!
Úprimne, nie tak úplne cielene je táto esej akousi agitáciou. Agitáciou práve na teba. Práve na to, aby si si uvedomil, že kýmžijeme - v pomyselnom- mieri, mali by sme si ho vážiť. To,čo je tu pre nás samozrejmosťou, je tam nepredstaviteľným luxusom, ktorý siľudia nemôžu dovoliť. Ktovie. Možno aj my, ako súčasťEurópy stojíme na konci priepastičakajúc na to, ako prídeme o tento luxus aj my. Každopádne, každý deňješanca. Každý deňje deň, kedy môžeme situáciu vo svete zmeniťaj my. Spomeňme si na našich rodičov,či starých rodičov, ktorí 17.11.1989 stáli na mrazivých námestiachČeskoslovenska a bojovali za budúcnosťaj pre nás.
Vezmeme si z nich príklad pre lepší zajtrajšok?